Súťaž Tvoj článok môže pomôcť 2014 je ukočená a my máme nášho víťaza. Je ním Nataša Bôžiková z SOŠ Levice. Ako sme sľúbili, článok uverejňujeme a víťazke gralujeme.

Internet v našom živote

Nataša Bôžiková, II.H, SOŠ Levice

Svet už dávno nie je bezpečné miesto. Neuvedomujeme si to, ale technológie, ktoré nám doslova uľahčujú život, skrývajú rôzne nástrahy. A takmer všetky nástrahy sa nachádzajú na jednom mieste – na internete.

„Internet je verejne celosvetový systém…“ teda aspoň ho tak opisuje wikipédia. Lenže ako ho vidíme my, mladí ľudia? Uvedomujeme si vôbec jeho nástrahy?

Internet je jednoducho miesto, na ktorom nájdeme už takmer všetko. Od obyčajných diskusných článkov až po aplikácie, ktoré nám doslova vyrážajú dych.

Väčšina z nás mladých presedí pubertálnu časť svojho života nad počítačom. A jedným z dôvodov sú sociálne siete ako napr. Facebook, Twitter…

„Ľudia už nedokážu bez sociálnych sietí žiť!“

Ako to vlastne na sociálnych sieťach chodí?

Predtým než by ste mohli používať nejakú sociálnu sieť je potrebné sa zaregistrovať.

Pri registrácii by ste mali zadať vaše meno/prezývku, priezvisko, dátum narodenia prípadne vek. A práve tu nastáva najväčší problém.

Mladí ľudia sociálne siete bežne používajú. Ak ten daný mladý človek má rozum a vie, čo na internet patrí a vie čo od internetu má očakávať, nech sa páči. Práveže problém nastáva pri dvanásťročných deťoch, ktoré až zúfalo hľadajú vzťah namiesto toho, aby rozmýšľali, aké oblečenie oblečú svojim bábikám alebo aké autíčko by si mali kúpiť do zbierky. Zvyčajne to býva pri dievčatách, ktoré sa nachádzajú pod pätnásť rokov. Namiesto toho aby priznali svoj vek si pripočítajú pár rokov nazvyš, za profilovú fotku si pridajú vyzývavú fotku, kde výstrih siaha až po pupok a čakajú kedy sa im ozve nejaký chlapec, ktorý nebude vedieť, čo robiť so svojimi hormónmi.

Ak sa nejaký chlapec ozve môže to znamenať dve veci:

a) Chlapec naletel na lep a naozaj si myslí, že dievča na tej fotke má uverejnený pravý vek alebo je mu jedno koho zbalí, hlavne nech má už konečne dievča!

b) Za ďalším nepravým profilom sa skrýva starý chlipný chlap, ktorý potrebuje uspokojiť svoje choré chute.

Ilustračný obrázok redakcie

A priznajme si, že tá druhá možnosť je oveľa pravdepodobnejšie než tá prvá. Alebo sa môže stať, že daná neznáma osoba si pýta vaše intímne fotky. Najlepšie je takú správu odignorovať, a ak sa dá používateľa zablokovať. Bohužiaľ, my tínedžeri sme radi, ak o nás niekto prejaví záujem, už aj tak si niektorí z nás myslia, že sú stred vesmíru, ak keď nám príde podobná oplzlá správa alebo ponuka , niektorí odpisujeme jedna radosť. Pretože vtedy sa cítime byť zaujímavejší a oveľa viac kúloví.

Možno by sa ešte dalo pretrpieť pár vecí, ako napríklad nevinné písanie. Ale posielanie nevhodných fotiek, ktoré si navzájom vymieňajú dve osoby, ktoré sa absolútne nepoznajú a nevedia o sebe absolútne nič, je viac než neprijateľné. No najhoršie je, ak nás ten muž alebo žena, ktorí sa vydávajú za niekoho iného, vylákajú von. Vtedy už nevieme zabrániť katastrofe, ktorá nám už mala byť dopredu jasná.A možnosť, že sa nám môže niečo stať je až príliš veľká.

„Je to krutá realita, pred, ktorou by sme nemali zatvárať oči….“

Cez sociálne siete sa nielen zoznamujeme, píšeme či vyjadrujeme svoj názor, ale si i navzájom ubližujeme. Aj vďaka internetu vznikla kyberšikana.

Kiberšikana je druh šikany, ktorý sa uskutočňuje cez internet. Môžete, ale aj nemusíte danú osobu poznať. Ale pri tomto druhu šikany sa nerozdávajú facky, kopance a nepočujeme stonanie bolesti napadnutého, pri tomto druhu šikany okolitý svet ani netuší, že obeť je pod paľbou ostrých slov, posmeškov a nadávok.

„Kyberšikana je druh šikany, ktorý možno ublíži dieťaťu oveľa viac ako typická šikana“

V každej skupine sa nájde slabší jedinec, ktorý je vylúčený z kolektívu, je urážaný alebo dokonca fyzicky napadnutý svojimi rovesníkmi alebo staršími a fyzicky zdatnejšími deťmi, ktorí chcú prejaviť svoj pocit nadradenosti. A priznajme, že dnešná naša mladá generácia radšej bude patriť medzi šikanujúcich ako medzi obete.

„Niekedy slová zabolia viac ako údery, aj o tom je kyberšikana“

Ilustračný obrázok redakcie

Obeť, ktorá čelí kyberšikane je v podstate bezmocná. Tyrani sú ukrytí za svojimi profilmi a rodičia, samozrejme tých detí, ktorí o tom vedia, že ich deti sú šikanované, tak majú minimálnu šancu zistiť vinníkov útrap ich dieťaťa.

Obeť vtedy padá do depresií a cíti sa menejcenná, než jeho rovesníci a namiesto hľadania pomoci u dospelého, východisko hľadá napríklad v samopoškodzovaní alebo v tom horšom prípade v smrti.

„Ak by som bola šikanovaná cez internet asi by som dlho na zemi nepobudla…“

Dnešná mladá generácia, ktorá sa zvykla prezývať XY len málokedy prizná svoju chybu. My, tínedžeri, si vždy myslíme, že všetko vieme najlepšie, že nepotrebujeme rady dospelých a že na internete sa nám nič nemôže stať. Neuvedomujeme si, akí sme všetci zraniteľní a nevyspelí. Na Facebook-u, či na iných sociálnych sieťach pridávame rôzne fotky a statusy zo súkromného života a pritom si neuvedomujeme, že keď niečo uverejníme na internete, už to odtiaľ tak ľahko nedostaneme. Môžeme si myslieť, že sme neporaziteľní a že jedným kliknutím na ikonku zmazať vymažeme nejakú fotku či status, ale naša naivita je až do oči bijúca.

„Tínedžeri sú naivní! A to je v jednom v akom zmysle to myslím.“

Sme mladí a v tom smere aj dosť hlúpi. A každým rokom je to stále horšie a horšie. Internet si nás pomaly, ale isto omotáva okolo svojich neviditeľných pascí, do ktorých ak raz spadneme, tak sa z nich už tak rýchlo nevymoceme. Ale či by sme sa s tým nejako trápili a rozmýšľali akoby sme mohli urobiť tento skazený svet lepším to nám vôbec ani nenapadne. Možno je to kruté, ale je to pravda. A úprimne ak so sebou nebudeme niečo robiť, tak budúca generácia bude ešte horšia ako je táto. Otázne je či je to vôbec ešte možné.

Kde to viazne?

Žijeme v 21. storočí! Človek by si už myslel, že ľudstvo je už natoľko vyspelé, že každú jednu prekážku, ktorá sa mu dostane do cesty, by ľahko dokázalo prekonať. Lenže opak je pravdou. Čím je ľudstvo staršie, tým viac posúva hranice poznania a tým viac sa stáva nasledujúca generácia zraniteľnejšia. Stačí, ak sa nazrieme do nedávnej minulosti – do detstva našich rodičov.

Oni oproti terajšej generácii mali pokojné a ničím nerušené detstvo. Žiadny internet, žiadny telefón a teoreticky žiadne nástrahy. Bohužiaľ, naša generácia s tým už má bohaté skúsenosti.

Pred počítačom presedíme takmer celý deň. Rodičia sa nás často pýtajú, čo na tom internete dokážeme tak dlho robiť.

Odpoveď na túto ,možno doteraz ešte nevyslovenú, otázku je záhada.

„Ak by bol internet osoba asi by som ho zavrela do väzenia.“

Je to naša vina alebo vina našich rodičov?

Ak by sme sa zamysleli, tak každý nesie svoj podiel viny. Komunikácia medzi dieťaťom a rodičom je takmer nulová. Deti, ktoré sú v pubertálnom veku takmer odmietajú komunikovať s rodičmi a na ich otázky odpovedajú vyhýbavo alebo ich dokonca ignorujú. Ďalší problém nastáva vtedy, keď rodičia sú zamorený prácou a nemajú čas na „zbytočnú“ konverzáciu so svojimi deťmi. Neuvedomujú si to, ale my, tínedžeri, sa potrebujeme niekedy porozprávať, aj keď navonok pôsobí úplne v pohode . Potrebujeme vedieť, že okrem priateľov na Facebook-u sa tu naozaj nachádzajú ľudia, ktorým na nás naozaj záleží, ktorí sú ochotní si nás vypočuť, bez toho aby sme uverejnili nejaký trápny status na sociálnych sieťach, aby si nás vôbec niekto všimol a vypočul.

Riešenia

Ak by sme sa na chvíľu zamysleli nad riešením týchto problémov, tak by sme zistili, že riešenie je celkom jednoduché. Stačilo by vypnúť počítač. Lenže odtrhnúť sa toho pekelného stroja je dosť ťažké, ak máme prístup na internet. A potom zas a znova sme v tom istom kolobehu.

Možno, ak by sme vydržali iba pár dní bez internetu, tak by sme pochopili, že sa bez toho dá žiť. Že vlastne sedieť celý deň pred počítačom nie je život, ale prežívanie chvíľ, ktoré by sme mohli prežiť inak. Lepšie a hlavne zaujímavejšie.

Ak by sme si stanovili nové pravidlá, ktoré by sa dodržiavali vyhli by sme sa nielen príliš mladým ľuďom na sociálnych sieťach, ale aj kyberšikane.

Keby sa pri vytvorení konta na sociálnych sieťach určoval skutočný vek, tak by polovica detí na sociálnych sieťach vôbec nebola. Samozrejme, že je to nemožné. Neexistuje dokonalý systém, ktorý by sa nedal okabátiť. Ale predsa, keby to bolo možné, tak teoreticky by sa zabili dve muchy jednou ranou. Nielenže by deti neboli na sociálnych sieťach, ale by sa aj znížil počet kyberšikany.

Otázne je, že či sme vôbec ochotní vymeniť naše sociálne životy za skutočné. Za životy, ktoré majú zmysel, v ktorých sa nachádza naša budúcnosť. Otázne však zostáva, že či sme vôbec schopní sa zrieknuť komfortu, ktorý nám poskytuje internet.