Obete kybernetického zločinu sú stále len ľudia, ako ich máme podporiť?

Máloktorý človek sa môže pochváliť skutočnosťou, že ešte nepracoval s počítačom alebo smartfónom. Rovnako málokto nerobil s nejakým typom sociálnych sietí. Asi každý z nás už videl alebo zažil aspoň nejaký typ internetového podvodu. Možno aj na vlastnej koži. V tomto článku sa nebudeme venovať jednotlivým typom útokov. Zameriame sa skôr na dopad útoku na samotnú obeť a na to ako sa k obeti správať ako jej pomôcť.

Predstavme si situáciu, že človek naletí na dobre cielenú reklamu a následne na podvod. Alebo mu hlboko v noci zavolá neznáme číslo, predstaví sa ako vyšetrovateľ polície a upozorní ho, že mu vykrádajú účet a prepojí ho na vlastnú banku, ktorej meno je? Stane sa, že máme možnosť zachrániť vojaka zo zajatia, stačí iba prispieť malou čiastkou a zadať kompletné číslo karty aj s CVV kódom, ale hneď, ak peniaze nebudú, večer vyprší lehota a bude eliminovaný. V inom prípade sme investovali do burzy, ktorá ponúka 25% zisk a už len stačí zadať číslo účtu a kompletné údaje, aby sa burza prepojila s vašou bankou a my sme získali svoje peniaze. 

Predpokladám, že ktokoľvek, kto dočítal predchádzajúci odstavec, automaticky si povie: Páni, čo je to za človeka, čo by na takéto veci naletel?!  Ak si to len na chvíľu pomyslel, je pre neho tento článok tak trochu určený. 

Určite si pamätáte dobre mienené rady, ako máme predchádzať phishingu a akémukoľvek naleteniu podvodníkom na internete. Máme si dávať pozor na email s gramatickými chybami, telefonické volanie s východoeurópskym prízvukom či na emailovú adresu, ktorá sa tvári ako mail váženej inštitúcie a za ňou je schovaná neznáma adresa. 

My už teraz sa nebojíme poradiť inému človeku,  že má odmietnuť telefón od neznámej osoby, hlavne ak sa následne chce táto osoba pod akoukoľvek zámienkou prihlásiť na jeho počítač. Keď sedíme doma pred televízorom, máme pevne zafixované, že ak volá polícia, pozorne si vypočujeme policajta a namiesto slepého nasledovania toho, čo nám druhá strana hovorí a čakania pri prepínaní na banku, vieme, že máme zložiť a zavolať do našej banky, aby sme sa uistili, čo sa deje. 

Ako však reagujeme, keď nám náš priateľ, kolega, kamarát povie, že naletel? Keď príde za nami s prosbou, že podporil kozmonauta z Nigérie, ktorý chudák zostal vo vesmíre z čias komunizmu a nemá na raketu domov a nevie čo má robiť? Ak mu chceme akokoľvek pomôcť, je to veľmi správna reakcia. Akékoľvek spochybňovanie je nesprávna reakcia.

Ktokoľvek podľahol zločinu, či podvodu stáva sa obeťou  a v zásade nezáleží o aký typ zločinu išlo. Takáto obeť je traumatizovaná poznaním, že sa stala obeťou útočníka, činom samotným  a tiežjeho následkami. Často má zložin dopad na celú rodinu, resp. komunitu, kde obeť žije. Toto platí aj v prípade internetového zločinu. Obeť, hneď pri útoku zažije primárnu  viktimizáciu, to znamená ujmu, fyzickú a zvyčajne aj mentálnu zo strany páchateľa. Ujma nastáva hneď počas útoku alebo krátko po útoku, je to následok, dopad konania útočníka. Predstavme si situáciu kedy Vám volá neznáme číslo  a útočník Vám“prezradí” (často v mene podpory známej softvérovej spoločnosti) ,   že Váš počítač útočí na ministerstvo obrany a ak nechcete riešiť vyvalenie dverí SWAT teamom, máte ho pustiť na tento počítač a on to zariadi, aby útok prestal. Samozrejme zariadi aj všeličo iné. Alebo si predstavme vydieranie svojej dcéry kamarátom, ktorému dala fotku od jazera a on upravil fotku tak, aby bola mierne šteklivá. Človek, ktorý pred chvíľou žil normálny život je v okamihu . Na takúto situáciu nebol vôbec pripravený a musí reagovať rýchlo a zároveň sa vo vnútri vyrovnať s tým, že sa možno stal aj zločincom.

Vážnym problémom je ďalší vývoj situácie a to, keď obeť začne riešiť problém alebo hľadať pomoc. V takomto prípade je veľmi dôležité naozaj citlivo reagovať na akýkoľvek podnet, priznanie alebo informácie od obete. Určite nie je normálne, ak sa od obete odvrátia kamaráti alebo rodina. Toto správanie by bolo veľmi necitlivé, aj keď v našom prostredí nie nevídané. Spochybňovanie, nedôvera, odvrhnutie, to všetko je chápané ako sekundárna viktimizácia.  Nielen kamaráti a rodina musí dávať pozor na svoje konanie voči obeti, ale rovnako orgány činné v trestnom konaní. Obeť, jedinec, ktorý nemusí vnímať políciu pozitívne , pretože má negatívne skúsenosti zo správania jedincov pri cestnej kontrole, kde môže dochádzať k viktimizácii. Obeť v tomto nastavení mysle musí prísť na policajnú stanicu, teda vo svojich predstavách musí vojsť do svätyne dopravných policajtov, musí sa postaviť do polohy svedka či obete, rozpamätať sa na útok a podrobne to vyrozprávať a v mysli znovu zažiť. Pre obeť nepríjemné situácie sa budú opakovať počas následného procesu. Preto často obeť nechce ani pokračovať v riešení a radšej sa snaží na všetko zabudnúť a útok vytlačiť z pamäte.

Dôležitým aspektom konania obete je aj snaha chrániť svoju povesť. Pri určitých typoch útokov dochádza k verejnému zneváženiu osoby obete (zosmiešneniu, zverejneniu dôverných či až intímnych informácií). Tu je snahou obete čo najskôr svoju reputáciu zachraňovať a teda v maximálne možnej lehote odstrániť tieto informácie z verejne dostupného priestoru (internet). Čo je často kontraproduktívne vo vzťahu k zabezpečeniu digitálnej stopy pre prípadné ďalšie vyšetrovanie.

Ako predchádzať viktimizácii a ako pomôcť obeti? V prvom rade je potrebné vytvoriť pocit bezpečia, aby si obeť vydýchla a mohla nadobudnúť potrebnú rovnováhu a mala šancu sa na problém pozrieť znova a s jasným uvažovaním. Potrebujeme obeti pomôcť získať všetky informácie, aby vedela, čo sa deje, či ešte pretrváva nebezpečenstvo. Napríklad, vedieť s istotou identifikovať aký je dopad útoku na financie, majetok, povesť obete, poprípade aký má dosah na rodinu a blízke okolie. Je potrebné predchádzať zlým pocitom a dať pocítiť človeku, že to nie je len svedok a obeť alebo predmet trestného činu, ale živým človekom , na ktorom každému záleží. Veľmi dôležitou časťou podpory je dôvera a rešpektovanie obete. V prvom rade oproti nám stojí niekto nám blízky a naviac je to aj obeť, spochybňovanie situácie a vysvetlení, ktoré nám poskytuje vedie k uzatváraniu sa, pretože  obeť si môže myslieť, že nie je rešpektovaná a neveríme jej. 

Téma je oveľa rozsiahlejšia a z pohľadu kriminalistiky je vhodná na veľkú, samostatnú  knihu. Úlohou nášho článku bolo pripomenúť, že ak sa nám blízka osoba stala obeťou kybernetického zločinu alebo aj akéhokoľvek iného, stále je to naša blízka osoba a tým, že sa stala obeťou sa nezaradila medzi zločincov a ani medzi odsúdeniahodných. Našou povinnosťou je pomáhať jej, podporovať ju a pomôcť jej sa zaradiť späť do spoločnosti. Slovné spojenia ako napríklad „Nehovoril som ti, že si máš dávať pozor?“, „Ako si to mohol urobiť?“, „Kde si dala v tej chvíli rozum?“ a podobné frázy by sme mali v tejto situácii z nášho slovníka jednoducho vyškrtnúť.. 

Ako správne postupovať ak sa niekto stane obeťou sme rozoberali pred časom v článku Stal som sa obeťou, čo ďalej?

Vyjadrite váš názor v komentároch