…Alebo prečo si nezapískať?

Slovo „Whistleblowing“ pochádza z anglického slovného spojenia „to blow the whistle“ (zapískať na píšťalku), v zmysle – pískaním upozorniť na porušovanie pravidiel. Tento termín vznikol z lingvistického hľadiska samovoľne, niekedy už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v USA. Až oveľa neskôr, v roku 1985, publikovali autori M. P. Miceli a J. P. Near v časopise Journal of Business Ethics článok „Organizational Dissidence: The Case of Whistle-Blowing, v ktorom sa po prvý krát objavila formálna definícia tohto výrazu.

Whistleblowing znamená dobromyseľné oznámenie nelegitímnej, neetickej, alebo priamo protizákonnej činnosti na pracovisku, ktorá sa deje so súhlasom nadriadených a je v rozpore s verejným záujmom, prípadne ktorá ohrozuje verejnosť.

Odhaľovanie a dokazovanie porušovania pravidiel (napríklad korupcie) má viacero slabín, pričom hlavným problémom je nedostatok dôkazov. Korupčné správanie sa často potichu toleruje a odhodlanie poukázať na existenciu korupcie naráža na obavu oznamovateľa o nasledovný postih. Zavedením princípov whistleblowingu by mal byť preklenutý nedostatok ochranných mechanizmov pre potenciálnych svedkov, oznamovateľov protispoločenskej činnosti.

Na Slovensku doteraz neexistovala žiadna komplexná právna úprava v oblasti whistleblowingu. To sa zmenilo 16. októbra 2014, keď Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 307 o niektorých opatreniach, súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti. Tento zákon upravuje podmienky poskytovania ochrany osobám pred neoprávneným postihom v pracovnoprávnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním kriminality, alebo inej protispoločenskej činnosti.

Závažnou protispoločenskou činnosťou sa rozumejú trestné činy poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev (podľa § 261 až 263 Trestného zákona), trestné činy machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe (podľa § 266 Trestného zákona), trestné činy verejných činiteľov, alebo trestné činy korupcie. Ale rovnako tak protispoločenskou činnosťou je konanie, ktoré síce nie je trestným činom, správnym deliktom ani priestupkom, ale pôsobí negatívne na spoločnosť a je spravidla základom trestnej činnosti (napríklad nezákonné postupy, nadmerné požívanie alkoholických nápojov, agresívne správanie, patologické hráčstvo, vandalizmus, atď.)

Oznamovateľom protispoločenskej činnosti môže byť podľa tohto zákona každá fyzická osoba, ktorá v dobrej viere urobí oznámenie orgánu príslušnému na prijatie takéhoto oznámenia. Tu je potrebné zdôrazniť, že oznamovanie protispoločenskej činnosti sa už nepovažuje za porušenie zmluvnej povinnosti zachovávať mlčanlivosť, ani za porušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť podľa osobitných zákonov.

Ku kvalite spomínaného zákona, ako aj jeho uplatniteľnosti sa objavili i rôzne kritické názory. Je však faktom, že donedávna sa oznamovatelia museli spoliehať len na obmedzenú právnu úpravu prostredníctvom Zákonníka práce. „Zákon o whistleblowingu“ nastavil jednotné pravidlá pre všetky zúčastnené strany. Predovšetkým je určené, akým spôsobom má zamestnávateľ prijímať a vybavovať podnety týkajúce sa protispoločenskej činnosti. A zákon taktiež priniesol mechanizmy ochrany oznamovateľov.

Zamestnávateľom vznikli zákonom nové povinnosti. Predovšetkým, každý zamestnávateľ, ktorý zamestnáva najmenej 50 zamestnancov, a zamestnávateľ, ktorý je orgánom verejnej moci, je povinný určiť osobitnú organizačnú zložku alebo osobu (tzv. „zodpovednú osobu“), ktorá bude plniť úlohy zamestnávateľa. Na základe zmluvy môže byť zodpovednou osobou aj osoba, ktorá nie je v pracovno-právnom vzťahu s organizáciou. Každý zamestnávateľ je povinný prijať a preveriť každý podnet do 90 dní od jeho prijatia.

Podstatné je, že spôsob podávania podnetov musí byť verejne známy a pre všetkých zamestnancov prístupný 24 hodín denne. Špecificky to znamená vytvorenie webovej služby, do ktorej je možné “zapisovať” hoci aj anonymné oznámenia. Prípadne umiestnenie poštovej schránky, ktorá je všetkým zamestnancom dostupná bez toho, aby bolo možné odpozorovať, kto ku schránke pristupuje, pričom zamestnávateľ je povinný pri preverovaní neanonymných podnetov zachovávať mlčanlivosť o totožnosti osoby, ktorá podala podnet.

Každý zamestnávateľ je povinný vydať vnútorný predpis, v ktorom určí podrobnosti o:

spôsobe podávania podnetov,
preverovaní podnetov a oprávneniach zodpovednej osoby pri preverovaní podnetov,
zachovaní mlčanlivosti o totožnosti osoby, ktorá podala podnet,
evidovaní podnetov,
oboznamovaní osoby, ktorá podala podnet, s výsledkom jeho preverenia,
spracúvaní osobných údajov uvedených v podnete.

Týmito požiadavkami vzniká prienik medzi whistleblowingom a informačnou bezpečnosťou. Čitatelia si zaiste spomenú, že hlavným cieľom informačnej bezpečnosti je zachovanie dôvernosti, integrity a dostupnosti informácií.

Či je teda zákon o oznamovaní protispoločenskej činnosti dobrý alebo nie, ponecháme úvahám právnikov. To podstatné je, že oznamovanie, hoci aj anonymné, môže významnou mierou prispieť k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti, alebo k zisteniu, prípadne usvedčeniu jej páchateľov. Základným predpokladom oznamovania je, že oznámenie je podané v dobrej viere, ktorá vzhľadom na okolnosti, ktoré sú oznamovateľovi známe a vedomosti, ktorými oznamovateľ disponuje, vedie ku presvedčeniu o pravdivosti uvádzaných skutočností.

Ivan Makatúra